keď ma nikto nechápe, som filozof?

    Neviem veru...či nemám paranoju.

Buď som chorá /Ružinovská nemocnica, 3p., lôžková časť/ alebo sa proti mne spikol svet...vždy sú dve možnosti, dve cesty..jedna je ľahšia, ale nie hneď  lepšia..no z týchto dvoch ma nenadchýňa ani jedna.

Už nejakú dobu zisťujem, že ľudia tam vonku asi vedia o mne niečo, čo ja nie. Pohľady, úškľaby, úsmevy, pripomienky, minule mi dakto zo zástavky ukazoval do auta /žiadna pricviknutá sukňa vo dverách  /. A nezáleží na tom či som sama, či s niekým. Tak som spravila menší, veľmi rýchly prieskum a  zistila že teda sú to prevažne osoby mužského pohlavia..z čoho by sa následne dalo usúdiť že som neskutočná krásavica   . Ale to nie som, tak som dedukovala ďalej. Vyskytli sa aj ženy, dievčatá, dokonca dvojice a aj staršie osoby. Dedkovia ma hypnotizujú na zastávke. A nedávno v autobuse prešli okolo dve ehm dievčatá a jedna vraví druhej: "Veď si jej mala stúpiť na nohu."  No nie je toto spiknutie? Nežijem ja Truman show?

Snažím sa to ignorovať, ale ono to prichádza samo. Často pozerám do zeme, nech radšej nič nevnímam, ale občas mám pocit že mám naozaj dačo vyryté na čele..alebo že nosím šarlátové písmeno. Pretože si to všimne aj človek s ktorým práve som..no radšej sa o tom nerozprávam s nikým, aj tak by to nemalo význam. Mám dosť iných "diagnóz" či darov?, no práve paranoji a vzťahovačnosti som sa zatiaľ úspešne vyhýbala...

Nie som extrovert a nerada pútam pozornosť. Nie som výstredná, som to len ja. A možno to všetko čo sa deje, má na svedomí moje napovrchvyplávajúce čierne svedomie. Čierne?...zelené, staroružové..Možno všetky moje malé veľké hriechy, nepravdy, polopravdy, rozpoltenosti, nenaplnenosti, túžby, tajomstvá, činy, myšlienky, sa odzrkadľujú v týchto ľuďoch.

/A možno je to len obyčajný strach. Strach z prichytenia. Keď si s človekom s ktorým nemáš byť, na mieste na ktorom nemáš byť./

 A možno som naozaj len krásna....ako májová noc v decembri.

Nech žije paranoja! / a tiež noja  /