Hukot vlaku rozliehajúci sa v tebe, keď naň čakáš, ležiac na koľajniciach. Vietor vo vlasoch, keď sa nenávratne rútiš zo strechy mrakodrapu. Slabnúci lúč slnka, keď mizneš pod hladinou. Posledný výdych po ťahu žiletkou...
To je okamih života!
Hluk utíchol. Vietor neveje. Svetlo pohaslo. Posledná kvapka krvi dopadla na zem... a ty stále klesáš, padáš do bezodnej tmy. Hlbšie a hlbšie... až máš zrazu pocit, že niečo strácaš a márne sa to pokúšaš opäť nájsť... keď si uvedomíš, o čo si prišiel... už je neskoro.
To je okamih smrti.
...čas od nášho narodenia, po deň smrti. Život hádate? Nie, len jedno pomalé umieranie. Až po smrti prichádza skutočný život, večný. Preto končia samovrahovia v pekle – chceli žiť priskoro. A ja? Ja pôjdem do pekla tiež. Nie však preto, že by som chcela žiť skôr, než mi je súdené. Chcem len... chcem len prestať umierať.
Komentáre